Historická pravda, národná príslušnosť a identita – to sú tematické rámce výskumu Mariny Sztefanu. Impulzom k vytvoreniu diplomovej práce bola náhodne objavená rodinná fotografia, autorke dovtedy neznáma, na ktorej sú zachytení rodičia so štyrmi deťmi, s visiacou leoparďou kožušinou v pozadí. Fotografia bola vytvorená v rozmedzí rokov 1910 až 1920 niekde medzi Djibouti a Addis Ababa vo východnej Afrike, kde autorkin prastarý otec pôsobil ako prednosta stanice lokálnej železničnej siete. Jej starý otec tak strávil desať rokov života pobehujúc po afrických svanách s deťmi Grékov, Francúzov, Talianov a Afričanov, čo sa stalo studnicou mnohých rodinných mýtov a predstáv – deti rôznych národov spolu napriek všetkým vzájomným odlišnostiam tancujú medzi žirafami a pštrosmi, pod žiarivou ružovou oblohou pri západe afrického slnka. Spomienky a príbehy tak tvorili veľkolepý multikultúrny scenár. Ten sa autorka v diplomovej práci pokúsila uchopiť v medziach všeobecnejších a overiteľných kultúrno-antropologických súvislostí, so snahou obhájiť osobné presvedčenie, že fungovanie na princípe multi-kulturalizmu je možné. Krajinný dekor a maketky v rámci inštalácie majú schopnosť vyvolávať a spájať rôzne svety, lokácie a utópie nezávisle na čase a priestore.Na rozdiel od falošného patetizmu a prispôsobovania si histórie a historickej pravdy podľa potreby ponúka autorka v aktívnom priestore šikmej plochy pomyselné možnosti asimilácie a spoločnej integrácie. Nedefinuje pritom (po formálnej stránke) ani horizont, ani perspektívu – priestor je tvarovo premenlivý a neistý, no napriek balansovaniu figúrok pôsobí ako celok harmonicky. Dielo nemá byť didaktické ani naratívne, skôr chce ponúknuť možnosť rozjímania, konfrontácie, a to prostredníctvom pozorovania, (mentálnej) exkurzie a fiktívneho cestovania.